Zadajte svoju e-mailovú adresu nižšie a prihláste sa na odber nášho newslettera

CAPTCHA image

Predchádzame spamu, ďakujeme.

farbiar-pri-praci

Za farbou indiga

V roku 2017 pripravilo Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici výstavu Modrotlač – za farbou indiga. Autorom výstavy a sprievodného textu je historik PhDr. Filip Glocko. My vám teraz tento sprievodný text na pokračovanie, ktorý nám poskytol pán Glocko, prinášame na našej stránke. Pri akejloľvek citácii alebo odkaze prosíme ako autora uviesť pána Glocka.

– Za farbou indiga –

PhDr. Filip Glocko (1976)

V Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici pôsobí ako historik (2000) a vedúci oddelenia kurátorov a konzervátorov (2010). Je absolventom Univerzity Mateja Bela (UMB) v Banskej Bystrici / Fakulta humanitných vied / Katedra histórie (1994 – 1999) v odbore história – geografia. V rigoróznom štúdiu pokračoval na UMB (2009 – 2011), kde získal titul doktora filozofie (PhDr.). Prioritne sa venuje regionálnej problematike, histórii a výskumu v oblasti remesiel. Vydal monotematicky spracovanú publikáciu Fajky a fajčiarske pomôcky zo zbierok SSM v Banskej Bystrici (2007, ISBN 978–80–89151–17–2), je spoluautorom reprezentačnej publikácie Mortuáriá zo zbierok SSM v Banskej Bystrici (2017, ISBN 978–80–969866–5–1 Hrdinová, Glocko, Hradecký) a je autorom monografie SAMUEL LIBAY – život a dielo banskobystrického zlatníka (2018, ISBN 978–80969866–7–5).

 

1. časť

História potlače látok

Skrášliť si výzor oblečením pomáhali aj farbiari, ktorí látky farbili a potláčali rôznymi vzormi. Z histórie poznáme dva druhy potlače.

Negatívna potlač vzniká v potlačení podkladu krycou voskovou hmotou, tá pri farbení zabráni prieniku farby do vzoru, čo je aj základným princípom výroby modrotlače. Vosk ako spojivo farieb poznali už v staroveku. Herodotos v spise z 5. storočia nazýva zdobenie látok „maľovaním“, podobne aj Vergílius a Homér. V knihe Naturalis historia rímskeho učenca Plínia st. z roku 77 sa uvádza, že „po mangľovaní natierajú látku nie farbami, ale akýmisi pohlcujúcimi prostriedkami, ktoré farbu sajú a na látke sprvu nič nevidno. Až keď sa látka ponorí do kotla s vriacou farbou a vytiahne sa z neho, objaví sa na nej nie jedna, ale viac farieb“. Detská tunika zo 4. storočia, pochádzajúca z kresťanských hrobov Koptov v hornom Egypte, je dokladom, že zdobenie látok poznali aj v Egypte.

Za najstarší nález negatívnej potlače na európskom kontinente možno považovať ľanový kus látky z prvej polovici 6. storočia. Je z hrobu biskupa Caesara z francúzskeho mesta Arles a potlačený je bielym vzorom na svetlomodrom podklade. Modrotlač v Európe rozširovali aj poslovia zo Siamu (dnešné Thajsko), ktorí priniesli na kráľovský dvor Ľudovíta XIV. odevy a jemné bavlnené plátna tlačené na modro, tzv. indiennes.

Ďalší rozvoj farbotlače v Európe bol podmienený spoločensko-hospodárskymi podmienkami. V období po 30-ročnej vojne uprednostňovalo obyvateľstvo lacnejšie plátna zafarbené namodro, než drahé látky. Výsledkom bol rozkvet farbiarstva a potlače látok. Prvenstvo vo farbení na modro za studena patrí Holandsku, kam dovážali indigo z Orientu, neskôr túto techniku prevzali aj Nemci.

Pozitívna tlač ako tlač tmavých vzorov na svetlejší textilný podklad do Európy prenikla v 13. storočí z východu cez Benátky aj územie Pyrenejského polostrova. Na území dnešného Slovenska je známa od 18. storočia. Sporadicky sa stretávame aj s technikou farbenia látok leptaním, ktoré sa podobne ako pozitívna tlač v ľudovom prostredí neudomácnilo.

História potlače látok na Slovensku

Negatívne druhy látok sa do strednej Európy dostali z Holandska cez Porýnie, Prusko a Sliezsko. Na Slovensku sa tlač udomácnila v severných oblastiach, najmä na hornom Spiši. Farbenie látok nadväzovalo na textilnú produkciu, spojenú s výrobou a spracovaním živočíšnych a rastlinných vláken (vlna, ľan, konope).

Existencia prvého farbiarskeho cechu sa viaže k regiónu Spiš. Cech vznikol v Levoči v roku 1608 a podľa štatútu tam údajne už „od nepamäti“ býval a pracoval prvý farbiar. Do prvej polovice 18. storočia bolo na našom území približne 60 farbiarov, o polstoročie neskôr už 250. Modrotlač a jej výroba sa stala neskôr bežným artiklom a etablovala sa ako typické oblečenie širokých vrstiev obyvateľstva najmä v malých mestách.

Obdobím najväčšieho rozkvetu modrotlačiarskeho remesla na Slovensku bolo 19. storočie. Farbiarske dielne boli v tom čase temer v každom mestečku. Prieniky tohto remesla do vidieckeho prostredia evidujeme od polovice 19. storočia. Produkty vidieckych výrobcov modrotlače ovplyvňovali charakter a farebný ráz odevu roľníkov a vidieckych remeselníkov na Slovensku až do prvej polovice 20. storočia.

O popularite modrotlače v ľudovej kultúre vidieka svedčia najmä súčasti ženského ľudového odevu a interiérových textílií. Modrotlač sa vyrábala remeselne a v troch regiónoch Slovenska fungovali dielne v týchto mestách:

Západné Slovensko
Modrotlačiarske dielne pôsobili do polovice 20. storočia v Holíči, Šaštíne, Sobotišti, Bratislave, Pezinku, Vrbovom, Trnave, Myjave, Bánovciach nad Bebravou, Topoľčanoch, Novom Meste nad Váhom, Nitre, Močenku a Čifároch. Zákazníci uprednostňovali modrotlač s drobnými, jemnejšími vzormi.

Stredné Slovensko
Modrotlačiarske dielne fungovali v Záriečí, Martine, Žiline, Beniciach, Mošovciach, Pukanci, Leviciach, Tekovských Lužanoch, Lučenci, Radvani, Zvolene, Detve, Brezne, Nemeckej Ľupči, Liptovskom Mikuláši, Hybe, Štrbe, Ružomberku a Slovenskej Ľupči.

Východné Slovensko
Rozkvet remesla na Spiši bol podmienený rozvojom plátenníctva. K najlepším dielňam patrili dielne vo Veľkej, Hranovnici, Starej Ľubovni, Levoči, Kežmarku, Porade, Spišskej Sobote, Spišskej Belej, Spišskom Podhradí, Gelnici, Podolínci, Prešove, Bardejove, Zborove, Hniezdnom, Sabinove, Stropkove a Humennom.

Medzi najvýznamnejšie modrotlačiarske rodiny patrili: Lilgeovci z Martina, Beniačovci z Banskej Bystrice, Richterovci zo Sobotišťa, Bernalákovci z Oravy, Roštárovci zo Slovenskej Ľupči, Mišurecovci z Vrbového, Kusý z Brezna, Furdíkovci zo Zvolena.

Pozitívnu tlač, ktorú dodnes volajú olejková, mali v ľudovom odeve šatky, tlačené na bielom podklade s čiernou kresbou kvetín, alebo aj látky na zástery v základných bielych aj tmavšie potlačených alebo aj so základnou farbou červenou.

Najstaršia datovaná modrotlač z územia Slovenska

Hoci sa figurálne témy v európskej modrotlačovej produkcii takmer nevyskytujú a aj v ponuke vzorov zo Slovenska patria medzi rarity, niekoľko zachovaných exemplárov je dokladom najstarších modrotlačových pamiatok a spôsobov rezbárskych foriem s ich vývojovými metamorfózami.

Najstaršia datovaná modrotlač z územia Slovenska v štýle tzv. porcelánovej tlače je látka s rokokovým motívom a nápisom JOSEFUS BUTZIG IN: KREMNIZ 1783. Je to obliečka na podhlavník obdĺžnikovitého tvaru. Modrotlačový vzor je tvorený rokokovou figurálnou scénkou. Predstavuje dámu s harfou v rokokovom kostýme, sediacu pod stromom. Na druhej strane stromu stojí muž v odeve štýlu Ľudovíta XVI. a hrá na flaute. Na podstavci je nápis „JOSEFUS BUTZIG“. Pod motívom je umiestnený nápis „IN: KREMNIZ 1783“. Spodnú časť lemuje zoomorfný motív so spiacou mačkou, štvorlístkom a vyrastajúcim stromom, ktorý tvorí pozadie dámy hrajúcej na harfe.

Pravdepodobným autorom diela je farbiar a tlačiar Samuel Kastner z Kremnice, ktorého meno sa uvádza v roku 1737 medzi prijatými členmi levočského cechu a je zaznačený ako majster na 130. mieste v cechovej knihe levočských farbiarov z roku 1676.

Originál potlače priniesol z Hornej Štubne a múzeu daroval historik umenia, autor prvej expozície Mestského múzea v Banskej Bystrici a prvého sprievodcu po Banskobystrickom múzeu Kornel Divald (1872 – 1921).

Najstaršia modrotlač má svoj predobraz v staršom dvojfarebnom modro-bielom damasku – obliečke zo Spiša s detailmi biblických motívov Jeruzalema, apoštolov a zmŕtvychvstania. Damask pochádza z roku 1768. Na oboch je tá istá rokoková scéna muzicírujúceho páru v dobovom módnom štýle z čínskeho porcelánového dekóru á la chinoiserie.

Zdielajte na

Zanechať Odpoveď