Domovská stránka » Banskobystrické rodiny » Macholdovci – tlačiarenská dynastia

 
 

Macholdovci – tlačiarenská dynastia

 

BANSKOBYSTRICKÍ KNÍHTLAČIARI  MACHOLDOVCI A ICH PRÍNOS PRE KNIŽNÚ KULTÚRU SLOVENSKA

          Banská Bystrica sa medzi najstaršie strediská kníhtlačiarstva na Slovensku zaradila už v rokoch 1577 – 1578 vďaka Krištofovi Scholtzovi (Scultetymu), rodákovi z Dolnej Lehoty. Jeho rozhodnutie založiť tlačiareň v tomto meste možno písomne doložiť už v roku 1573. Prevoz kníhtlačiarskeho stroja z Nemecka však prekonal v zdĺhavosti a komplikovanosti aj tie jeho najhoršie očakávania. Podnik preto začal pracovať až v roku 1578 v Lindnerovskom dome na Striebornej ulici. Z produkcie jeho tlačiarne je známy po latinsky písaný astronomický spis Tractatus de cometa z roku 1578 od astronóma a učiteľa Jakuba Pribicera, rodáka z Banskej Bystrice. Ide zároveň o najstaršiu svetskú tlač z územia Slovenska vôbec. Ďalšou publikáciou z tlačiarne Krištofa Scholtza je náboženský spis Confessio Verae Religionis (Vyznanie pravej viery) od kazateľa tunajšej nemeckej evanjelickej obce a od roku 1560 hlavného farára v Banskej Bystrici Gregora Melcera. Dielo venoval autor richtárovi a mestu Banská Bystrica.  Môžeme predpokladať, že v rokoch 1578 – 1590  vyšli z tlačiarne K. Scholtza aj iné drobné spisy a príležitostné tlače, ktoré sa však nezachovali. Dielňa pracovala pravdepodobne až do konca 16. storočia.

Slávu banskobystrickej typografie potom až po zhruba 200 rokoch obnovil kníhtlačiar, vydavateľ a kníhkupec Ján Jozef Tumler z Bratislavy. V roku 1782 prišiel do Banskej Bystrice a žiadal mestskú radu o prijatie za občana. O rok neskôr sa stal majiteľom kníhtlačiarne, ktorú vlastnil až do roku 1796. Okrem náboženskej literatúry vytlačil aj osvetové, hospodárske a zdravotnícke publikácie a učebnice pre evanjelické školstvo, nehovoriac o množstve drobných príležitostných tlačí. Zriadil kníhkupectvo v Banskej Bystrici. Spolu s Ondrejom Plachým z Martina ako redaktorom vydával mesačník Staré noviny literního umění, ktoré bývajú označované za najstaršiu populárno-náučnu revue na Slovensku – v zrozumiteľnej slovakizovanej češtine. Mnohé jeho tlače i vlastné vydania presahovali nielen miestny, ale aj celoslovenský význam. Záver Tumlerovho pôsobenia v Banskej Bystrici ostáva zahalený tajomstvom. Roku 1797 sa jeho typografický podnik opäť rozbieha zásluhou nového majiteľa Jána Štefániho dolnozemského Slováka, ktorý tlačiareň od neho odkúpil. Okrem iného vytlačil kontroverznú protireformačnú polemiku M. Michnu, drobnejšie knihy, tlače a kalendára. Tlačiareň pod jeho vedením prosperovala až do roku 1822, keď ho z pomerne úspešného, temer 25-ročného spravovania podniku vytrhla smrť. Uprázdnené miesto zaujme vdova Zuzana Štefániová, ktorá vedie tlačiareň do roku 1829. Vtedy už bola nútená kvôli finančným ťažkostiam odpredať typografickú dielňu hlboko pod reálnu cenu Josefovi Vetterlovi z Písku. Majiteľom tlačiarne bol v rokoch 1829 – 1830.

Ako Levoča mala svojich Brewerovcov, Banská Štiavnica Joergesovcov, Skalica Škarniclovcov, tak Banskú Bystricu v kníhtlačiarstve preslávili Macholdovci. Od septembra roku 1830, kedy sa  Helena Macholdová, rod. Alexovičová, manželka kremnického tkáča Filipa Macholda I. stala majiteľkou pôvodne tumlerovsko-štefániovskej tlačiarne až po 40. roky 20. storočia, v ktorých sa Filip Machold IV. nadobro vzdal podnikateľských aktivít v polygrafickom priemysle, napísali významnú kapitolu v kultúrnych dejinách, a to nielen v rámci banskobystrického regiónu, ale aj celého Slovenska. Macholdovci patrili k známym a všeobecne váženým rodinám vtedajšieho spoločenského a podnikateľského života v Banskej Bystrici a v širšom okolí. Rôznymi životnými osudmi sa ich potomkovia po meči i po praslici dostali v priebehu 20. storočia do rôznych oblastí Slovenska (Rimavská Sobota, Hnúšťa – Likier, Košice, Bratislava), ale aj do Maďarska a Rakúska (vetva Machold-Márfay).

Kedy a odkiaľ prišli Macholdovci do Kremnice, to sa nepodarilo zistiť. Prví menovite známi predkovia tohto rodu kníhtlačiarov boli kremnický tkáč Jozef Machold a jeho manželka Klára Schneidlin, ktorí mali osem detí. Banskobystrickú vetvu ich rodu založil vnuk Filip.

Helena Macholdová odkúpila tlačiareň na splátky od už spomínaného Jozefa Vetterla. Kým nebola splatená, spravoval typografickú dielňu jej zať, Štefan Alojz Mihálik, manžel ich dcéry Cecílie Lucie (nar. v Kremnici 13. 12. 1808), vykonávajúci toto remeslo aj v Banskej Štiavnici. Zachovalo sa aj niekoľko banskobystrických tlačí s jeho menom. Zdá sa, že Helena Macholdová zakúpila dom s tlačiarňou preto, aby jednak pomohla dcére a jej manželovi, jednak aby zaistila  svojmu, vtedy iba 15 ročnému synovi – na tú dobu pomerne perspektívnu – živnosť. Hoci banskobystrické tlače označené menom Filip Machold poznáme už od roku 1832, z rôznych mestských písomností hospodárskeho charakteru vyplýva, že skutočnou majiteľkou typografickej dielne bola ešte päť rokov potom Helena Macholdová. V jej podniku sa tlačili popri starších slovenských či nemeckých dielach Karola Kuzmányho Dvě kázne (1832), Was ist das Leben? Was ist der Tod? (1834), či almanachu Hronka z rokov 1836 až 1838 aj púťové a jarmočné tlače, v ktorých sa zachovalo veľa cenných ľudových drevorezov.

Filip Machold II. (*18. 10 1815 Kremnica – † 8.10 1864 Banská Bystrica) strávil svoje učňovské roky doma v tlačiarni, kde začínal ako sadzač. Do tajov tohto čierneho umenia ho zaúčal aj švagor Štefan Alojz Mihálik st. Jeho tovarišská, viackrát prerušená vandrovka trvala od júla 1834 do júna 1837, kedy prebral dielňu. Vandrovnú knižku, ktorú na nej používal, vytlačila ako bežný merkantil ešte vdova Zuzana Štefániová r. 1829.  V januári 1838 sa oženil s Alojziou Peckovou  ( *18. 6 1817 – † 1. 4 1887) a ešte v tom istom roku presťahoval tlačiareň do domu v Hámri. Jej pôvodné sídlo bolo pravdepodobne na Lazovnej ulici č. 48. Vďaka kontaktom v Nemecku a v dnešnom Rakúsku, ktoré nadviazal počas tovarišskej vandrovky, mohol svoju typografickú dielňu natoľko zmodernizovať, že tlač náročnejších a vkusne upravených textov mu nerobila žiaden problém. Macholdovská tlačiareň sa stala široko-ďaleko známou a vyhľadávanou. Obdobie jeho spravovania tohto rodinného typografického podniku sa preto hodnotí ako najvýznamnejšie nielen v celej jeho histórii, ale aj z hľadiska rozvoja slovenského kultúrneho života. V priebehu viac ako jedného štvrťstoročia vyprodukoval 227 tlačí v slovenskom a českom jazyku, 48 tlačí v nemčine, 13 tlačí vyšlo po maďarsky a 26 tlačí v latinčine. Okrem slovenských časopisov Cyril a Method (v rokoch 1854–1856) alebo Slovenský národ­ný učiteľ (1860–1862) uverenili väčšinu diel Karola Kuzmányho, napr. Duchowní řeči, Ewanjelický Funebrál, Šlabikár a prwní čtení, popri Rečňovanke pre slovenskje školi (1850) od Augusta Horislava Škultétyho, nehovoriac  o množstve kalendárov, z nich hlavne Belopotockého Nový i Starý vlastenecký ka­lendár, či desiatkach  jarmočných a púťových  tlačí.

Filip Machold II. je tiež autorom známeho spisu K štyristému výročiu vynájdenia kníhtlače slávnemu skrz Filipa Macholda, súkromného kníhtlačiara v Banskej Bystrici a druha v tomto umení z roku 1840, v ktorom sa zmieňuje aj o dejinách kníhtlače v Banskej Bystrici. Okrem tohto sa v macholdovskej pozostalosti našli aj tri ďalšie jeho samostatne vydané básne v nemčine a v slovakizovanej češtine. Ich autorstvo je buď zrejmé, alebo o ňom usudzujeme podľa istých zhodných formálnych znakov. Zakladateľ macholdovského rodinného podniku ich venoval svojim príbuzným, známym i priateľom zvyčajne k meninám alebo k sobášu. Nemčina bola pravdepodobne jeho materinským jazykom.

Keď sa v roku 1864 predčasne uzavrel život Filipa Macholda II., pozostalá manželka Alojzia musela po ňom prevziať správu tlačiarne. Na toto poslanie bola pripravená, nakoľko jej životného partnera už niekoľko rokov sužovala ťažká choroba – vodnatieľka. Rodinný podnik úspešne a energicky potom viedla viac ako jedno desaťročie. Výdatne jej pri tom vypomáhali obe dcéry Alojzia a Mária, ináč vyučené typografky. V roku 1868 zmodernizovala tlačiareň postavením prvého rýchlolisu.

Pani Alojziu teda stihol podobný osud ako jej švagrinú Cecíliu Luciu Mihálikovú, rodenú Macholdovú, ktorá ovdovela ešte v mladšom veku (1835) a dva roky sa pokúšala viesť tlačiareň v Banskej Štiavnici. Ak počítame aj Helenu Macholdovú, boli to teda tri generácie žien, ktoré v tejto rodine mali priamo či nepriamo do činenia s typografiou.

Filipa Macholda III. (*2.12 1845 Banská Bystrica – † 28. 1 1915 Banská Bystrica) považujú za najúspešnejšieho v kníhtlačiarskom podnikaní spomedzi všetkých Macholdovcov. Hneď ako v roku 1874 prevzal samostatné vedenie rodinného podniku, presťahoval ho na Hornú ulicu č. 18. Na Všeobecnej krajinskej výstave v Budapešti r. 1885 získal Veľkú medailu za peknú úpravu tlačív. O dva roky neskôr založil v meste aj Jakub Singer svoju tlačiareň, takže mu pribudla konkurencia. Dokázal jej však hravo vzdorovať, pretože v roku 1895 postavil druhý rýchlolis a celkove dosahoval vyššiu kvalitu typografických prác. Nemenej zaujímavé  sú aj kvantitatívne ukazovatele o tejto tlačiarni: 744 titulov v slovenčine, 28 nemeckých či 270 tlačí maďarských a 13 v jazyku latinskom. Vyššie zastúpenie zaznamenali slovenské púťové tlače, ale aj protialkoholické brožúry, popri časopisoch Svornosť, Perún, Praktický včelár a Krajan. Tlačiareň pokračovala aj v tlačení Nového a starého vlasteneckého kalendára. Z uvedenej štatistiky vytlačených tlačí podľa jazykov vyplýva, že zvýšený maďarizačný útlak, po zatvorení Matice slovenskej v roku 1875 sa prejavil aj na produkcii tejto tlačiarne. Počas celého pôsobenia Macholdovcov sa v tomto období vytlačilo najviac tlačí v maďarskom jazyku ─ 270 titulov.

V roku 1905 preberá správu podniku Filip Machold IV. (*8. 7 1876) . Na nástup silnejšej a početnejšej konkurencie zareagoval rozšírením podnikateľských a obchodných aktivít. K vydavateľstvu a papiernictvu pribudla v roku 1906 kníhkupecká agenda, a to nielen v budove firmy na Hornej 18, ale aj na hlavnom námestí – v dome odkúpenom od Eleka Ivanszkého. Počnúc rokom 1919 prenajal potom svoju typografickú prevádzku, ktorá fungovala najprv pod názvom Ľudová tlačiareň a od roku 1921 ako Slovenská Grafia. Sám tak mohol venovať viac času vedeniu svojho obľúbeného kníhkupectva.

Po roku 1909 vedenie macholdovskej tlačiarne darovalo alebo odpredalo malú časť zariadenia bývalej tumlerovsko–štefániovskej dielne (lis, matrice drevorezov a medirytín) vtedajšiemu Mestskému múzeu v Banskej Bystrici, ako aj pôvodný vývesný štít rodinného podniku. Členom rady múzea bol aj Filip Machold IV.

V Banskej Bystrici sa už koncom 18. storočia vydávali púťové a jarmočné tlače. Macholdovci využili blízkosť pútnických miest (Staré Hory, Banská Štiavnica, Nová Baňa) a sústredili sa najmä na púťové piesne. Výnimkou však nebola ani poloľudová písaná slovesnosť s svetskými a senzačnými námetmi.

K charakteristickým macholdovským tlačiam vydávaným viac ako 100 rokov patria aj kalendáre s ľudovým čítaním. Ich jazykom bola slovakizovaná čeština a slovenčina. V 90. rokoch 19. storočia sa ako daň silnejúcej maďarizácii objavili aj vydania v tomto jazyku. Po odpredaní vlastného rodinného tlačiarenského podniku si Filip Machold IV. dával tlačiť kalendáre vlastným nákladom.

V produkcii macholdovskej kníhtlačiarne nechýbali ani učebnice pre ľudové školy, vyššie meštianske i stredné školy nielen v Banskej Bystrici, ale aj v širšom okolí, ako aj publikácie so školskou tematikou pre učiteľov, rodičov a širšiu verejnosť.

Na začiatku 20. storočia sa v tunajších papiernictvách a kníhkupectvách stali vyhľadávanými banskobystrické pohľadnice. Macholdovci na to pohotovo reagovali a vo veľkom meradle ich začali vydávať a predávať.

Ak sa Banská Bystrica zaradila medzi popredné strediská slovenského národného obrodenia už koncom 18. storočia, potom sa o to zaslúžili aj miestni kníhtlačiari. Rovnako významnú úlohu tu v meruôsmom roku, ale aj v matičnom či neskoršom období zohrala práve typografická dielňa Macholdovcov. Popri publikáciách prinášajúcich svedectvo o národnom ruchu sa v nej vytlačili viaceré tituly z diel známych slovenských národovcov.

Epilóg Macholdovskej éry v histórii banskobystrickej knižnej kultúry sa písal medzi rokmi 1940, kedy Filip Machold IV. predal svoju tlačiareň zamestnancom a rokom 1948, v ktorom bola znárodnená zvyšná časť jeho firmy t.j. obchod s knihami, papierom a kancelárskymi potrebami. Dom na Hornej ulici č. 18 majiteľovi síce ostal, ale bol nútený tri  štvrtiny z  neho  odpredať.  Životná púť Filipa Macholda IV. sa skončila 3. februára 1955. Pochovaný je na banskobystrickom cintoríne spolu so svojou 3. manželkou Alžbetou Pokornou, s ktorou sa oženil  dňa 24. 10. 1931, a s ktorou už deti nemal. O znovuobjavenie tohto ich spoločného hrobu sa pričinil Banskobystrický spolok okrášľovací a ochranný. Tabuľu na ňom vyčistili a predbežne ošetrili jeho členovia, aby sa stala čitateľnou.

Pokračovateľom macholdovského podniku sa neskôr stali Tlačiarne SNP, závod Banská Bystrica, dnes Tlačiarne BB.

Meno Machold sa stalo synonymom pre tlačiarenskú odbornosť a podnikavosť so zmyslom pre technický pokrok. Zásluhy Macholdovcov pre dejiny kníhtlače a knižnej kultúry vôbec , sú nesporné , a to nielen v rámci regiónu Banskej Bystrice, ale i celého Slovenska.

Marián Bovan

Stredoslovenské múzeum

Použitá literatúra

SLANÝ, J.: Štefániho,Vetterlova a Macholdova tlačiareň v Banskej Bystrici (1796 -1940).            Rkp. pre Slovenskú národnú knižnicu z archívnych materiálov. 1981.

DOMOVÁ, M.: Macholdovci a Banská Bystrica. In: Kniha ´95 – ´96. MS Martin 1997, str. 106 – 108.

BOVAN, M.: Banskobystrickí Macholdovci v múzejnej prezentácii. In: Múzeum 2/2005, roč. 51, s. 40.

BOVAN, M.: Banskobystrickí Macholdovci ako ich nepoznáme. In: Banskobystrický permon, roč. III., č. 1, február 2005, s. 9.