Po víťazstve Turkov pod vedením sultána Suleymana nad uhorskou armádou 29. augusta 1526 v bitke pri Moháči, sa územie Slovenska stalo v podstate centrom uhorského štátu a dostalo sa pod priamu hrozbu Osmanskej ríše. To znamenalo hrozbu aj pre stredoslovenskú banskú oblasť, ktorá bola pre Turkov vzhľadom na svoje nerastné bohatstvo, veľmi príťažlivou. Po dobytí Fiľakova v roku 1554 sa stáva stavba mestského opevnenia naliehavou aj pre Banskú Bystricu. Aj keď prvé stavebné práce začali už v roku 1465 v hradnom areáli, v čase tureckých vojen existovalo iba nesúvislé opevnenie, ktoré bolo tvorené zemnými valmi, palisádami a len na niektorých exponovaných miestach stáli bašty, prípadne mestské brány. V roku 1552 prichádza na žiadosť mesta taliansky vojenský staviteľ Francesco Pozzo, ktorý vypracoval návrh nového mestského opevnenia. Ďalšími staviteľmi boli Giovani Maria Italus, Simone de Orlando a Giovani Maria Speciecassa. Tí už vedú samotné opevňovacie práce. Uhorský snem vymenoval za hlavného dozorcu opevňovacích prác pre stredoslovenskú banskú oblasť talianskeho staviteľa Giulia Ferrariho. V roku 1578 prichádza do Banskej Bystrice, aby zdokonalil už existujúce opevnenie. Drevené palisády nahradil kamennými hradbami, ktoré dosahovali dĺžku približne 3700 metrov. Posledný úsek opevnenia bol dokončený v roku 1615 v juhozápadnej časti.
Súčasťou opevnenia bolo 18 bášt a 9 brán, vrátane 4 vnútorných. Päť vonkajších brán uzatváralo vstup do mesta na konci najdôležitejších ulíc, podľa ktorých boli brány pomenované.
Pôvodne to boli drevené stavby s mohutnými vrátami. V 70. rokoch XVI. storočia sa začalo s ich prestavbou na kamenné. Brány boli počas dňa otvorené. Na noc sa zatvárali a kľúče od brán sa uložili u richtára, ktorý bol za ne zodpovedný. Pri bránach stála stráž, ktorá kontrolovala prechádzajúcich a vyberala mýto. Počas tureckých nájazdov alebo iných vojnových udalostiach boli kontroly pri bránach sprísnené. V čase epidémií boli brány úplne zatvorené a mesto bolo prísne izolované.
Ako strácali svoj strategický význam, postupne ustupovali vzostupnému trendu mestskej urbanizácie a v rozpätí rokov 1871 až 1898 boli asanované.
Z 18 bášt sa dodnes zachovalo sedem, z toho tri tvoria súčasť hradného areálu – Pisárska (Gallova), Banícka a Farská. Všetky tri boli postavené pred rokom 1479. K zvyšným štyrom zachovaným baštám patria Mäsiarska a Pekárska (Čižmárska) bašta stojace v areáli Pamätníka SNP, Šusterská bašta za kinom Hviezda a bašta pri Lazovnej bráne, na križovatke Lazovnej a Katovnej ulice.
14. mája 1564 sa v Banskej Štiavnici zišli zástupcovia banských miest,aby sa dohodli na systéme protitureckých vartoviek a určili strážne miesta s dobrým výhľadom, z ktorých sa bude blízskosť nepriateľa oznamovať okoliu ohňom. K protitureckému obrannému systému patrila aj Vartovka. Vežu postavili juhovýchodne od mesta v roku 1587. Mala výšku 8 metrov a bola ukončená drevenou rozhľadňou. K tomuto systému protitureckých vartoviek patrili strážne miesta v Ľubietovej, Slovenskej Ľupči, vo Zvolene (Stráže nad Zvolenom) a Banskej Štiavnici (Sitno).