Herritzovci – nemecký rod, pôvodne žijúci na Starých Horách. Prepis mena sa objavuje vo viacerých podobách – Herritz, Heritz, Héricz, Heritc, resp. aj keď nesprávne, poslovenčená podoba tohto mena – Hric). Rodina Herritzovcov sa vybudovaním a prevádzkou pivovaru nepochybne zaslúžila o rozvoj tohto druhu nápojového priemyslu v našom meste.
V minulosti sa v Ulmanke pri Banskej Bystrici (dnes Uľanka) nachádzal kaštieľ Borsiczkých, ktorého súčasťou bol aj statok s pivovarom. V revolučných rokoch 1848 – 1849 boli majetky vyplienené a vypálené rakúskymi cisárskymi vojskami. Manželom Alojzovi Herritzovi – mešťan a zlatník narodený v Banskej Bystrici (* 1804 – † 1862) a Anne Magdaléne, rod. Borsiczkej (* 1810 – † 1881) sa narodilo celkovo 10 potomkov. Udalosti v Ulmanke mali za následok, že synov Rudolfa (* 1836 – † 1901) a Júliusa (* 1837 – † 1869) posiela otec do Anglicka, za účelom štúdia priemyselnej výroby piva. Po návrate do Uhorska sa Rudolf ujal správy rodinných majetkov na Hornej Mičinej (rodové sídlo – hornomičinský kaštieľ dnes už neexistuje).
Jeho manželka Vilma, rod. Wachtlerová bola dcérou banskobystrického mešťanostu Kazimíra Wachtlera.
Wachtlerov dom sa nachádza na Námestí Štefana Moyzesa č. 2.
Július sa mal venovať správe a prevádzke pivovaru. V polovici 60 – tych rokov 19. storočia sa začali budovať nové objekty pivovaru v dvorných traktoch domov č. 6 a 7 na Hornom námestí (dnes Námestie Štefana Moyzesa). Július sa spustenia prevádzky pivovaru nedožil (pochovaný bol v krypte kostola na Hornej Mičinej). Jeho pozíciu v novovybudovanom pivovare preberá starší brat Rudolf. K samotným objektom pivovaru na Hornom námestí patrili ešte objekty Na Troskách, sýpka pod kalváriou (objekt stojí dodnes, je v ňom opravovňa elektro – Pollux)
a pivnice pod Urpínom. Synovia Rudolfa Herritza – Viliam (* 1872 – † 1943 , zomrel ako bezdetný) a Július (* 1875 – † 1933) zdedili majetok po otcovi v roku 1901, každý v jednej polovici. Július mal s manželkou Augusztou, rod. Tilléssovou svadobný obrad 20. apríla 1912 vo farskom kostole.
Z manželstva pochádzali dve deti, dcéra Vera a syn Kazimír. Po smrti Rudolfa Herritza už rodina pivovar sama neprevádzkuje, ale dáva ho do prenájmu. Nájomcom pivovaru sa stal Jozef Grün a syn (zrejme za účelom zakrytia židovského pôvodu si jeho syn Armin neskôr pomaďarčil priezvisko na Zolnay). Zolnay za vojnového Slovenského štátu v roku 1942, z dôvodu obavy pred arizáciou podniku, hoci bol prevádzkovaný v nájme, priberá za spoločníka Jána Beňuša – úradníka z Národnej banky (dnes budova VÚC na Námestí SNP č. 23). V roku 1945 bola na celý majetok uvalená národná správa. Obytné budovy spravoval Viliam Slobodník, pivovar Ján Beňuš. Kazímir ešte ako maloletý odpredal celý pivovar v roku 1948 rodine Beňušovcov. Na základe výmeru Povereníctva potravinárskeho priemyslu zo dňa 15. februára 1951 sa vlastníkom pivovaru stáva Československý štát, v správe Stredoslovenských pivovarov, národný podnik v Turčianskom Sv. Martine, neskôr Pohronské pivovary, národný podnik vo Vyhniach a Pivovary a sladovne, národný podnik v Bratislave. Prevádzka pivovaru v centre mesta bola ukončená v roku 1971 po dokončení nového pivovaru v Kráľovej (Stredoslovenské pivovary a sódovkárne, národný podnik, Martin a následne Pivovary a sladovne, š. p. Martin).
Posledným priamym mužským potomkom bol Kazimír Bela Rudolf Herritz (* 1927 – † 2018).
S manželkou Klárou, rod. Zamaroćzy (* 1929 – † 2005) uzavreli manželstvo v Krupine v roku 1956, následne emigrovali cez Maďarsko do Rakúska. Základnú školu (1. – 4. ročník) vychodil v Banskej Bystrici, neskôr pokračoval v štúdiu vo Viedni. Obdobie medzi znárodnením a emigráciou prežil Kazimír Herritz u svojej tety z matkinej strany, Ley Amannovej, rod. Tilléssovej, v dome na Skuteckého ulici č. 6.
Kazimír Herritz v takmer 20 ročnom reštitučnom spore čiastočne uspel (bol mu vrátený dom na Námestí Š. Moyzesa č. 7 spolu s priemyselnými objektmi pivovaru). Susedný dom č. 6 zreštituovala rodina Beňušovcov. Zachované sú všetky budovy slúžiace pivovaru, ale v značne zdevastovanom stave. Herritzovci, vo svojej dobe jedna z najbohatších rodín v Banskej Bystrici, sa rovnako ako Teofil Štadler (majiteľ harmaneckých papierní) aktívne zapájala do verejnoprospešných projektov v meste. Finančne prispeli na výstavbu mestskej nemocnice na Banoši (dnes psychiatrický pavilón NsP F. D. Roosewelta),
výstavbu mestskej opatrovne na Hornej ulici č. 28 (v minulosti objekt slúžil ako domov dôchodcov, dnes nevyužívaný)
a sirotinca pri bývalých radvanských kasárňach (dnes je v týchto miestach kruhový objazd pri Europa SC). Farnosti Banská Bystrica darovali vitráž, ktorá je umiestnená na pravej strane od hlavného oltára vo farskom kostole. Všade boli umiestnené tabule v maďarskom jazyku ako pamiatka na donorov, ktoré však boli neskôr odstránené. Rodinná hrobka na katolíckom cintoríne bola postavená podľa projektu významného budapeštianskeho architekta Miklósa Ybla.
V meste žila ešte jedna rodinná vetva Herritzovcov, ktorá obývala dom na Námestí Štefana Mozesa č. 16.
Banskobystrickému pivovaru je venovaný aj samostatný článok na našej stránke: http://www.bbsoo.sk/stary-banskobystricky-pivovar/
