Domovská stránka » Články » Zvolenská stolica

 
 

Zvolenská stolica

 

Po rozpade Veľkomoravskej ríše a vzniku Uhorska sa Slovensko stávalo pevnejšou súčasťou nového štátneho útvaru len pomaly a postupne.
Územie neskoršej Zvolenskej stolice sa včlenilo do uhorského štátu až v druhej polovici 11. storočia. Tvorilo jadro rozsiahleho kráľovského lesného majetku, známeho ako zvolenské domínium. Veľkú časť zvolenského domínia pokrýval Zvolenský les, ktorý bol do konca 15. storočia kráľovskou oborou a obľúbeným letoviskom uhorských panovníkov. Patrili k nemu Turiec, Liptov, Orava a od druhej polovice 12. storočia aj severná časť Tekova.
Oblasti stredného a severného Slovenska boli pomerne redšie osídlené ako ostané územie, preto sa v nich komitátna správa utvárala pomalšie. Jeden spoločný správny celok – Zvolenský komitát, tvorili spomínané stolice až do prvých desaťročí 14. storočia, kedy sa skonštituovali územia jednotlivých stolíc. Zvolenská stolica susedila s Gemerskou, Hontianskou, Liptovskou, Novohradskou, Tekovskou a Turčianskou stolicou. Spolu sa na území Slovenska nachádzalo 19 stolíc.
Na základe písomných prameňov možno predpokladať, že v prvej polovici 13. storočia bolo na území neskoršej stolice asi 27 sídel. Zo sídel boli najvýznamnejšie mestá Krupina a Zvolen, ktoré mestské výsady získali ešte pred tatárskym vpádom. V roku 1255 k nim pribudla Banská Bystrica. V druhej polovici 14. storočia získali mestské výsady Ľubietová a Brezno. Ku koncu 16. storočia sa počet sídel vo Zvolenskej stolici zvýšil na 125, z toho boli štyri slobodné kráľovské mestá, Banská Bystrica, Ľubietová, Zvolen a Krupina, mesto Brezno, ktoré sa v roku 1655 pridalo k už spomenutým slobodným kráľovským mestám a osem  mestečiek. Do roku 1720 vzrástol počet sídel na 146, do roku 1787 na 152 a začiatkom 19. storočia ich bolo už 166.
Medzi hlavné trhové strediská Zvolenskej stolice patrili slobodné kráľovské mestá Banská Bystrica, Brezno, Krupina, Ľubietová a Zvolen, ktorých týždenné trhy začiatkom 18. storočia boli také vychýrené, že ich navštevovalo aj obyvateľstvo z Turca, Tekova, Hontu a z horného Novohradu.
Územím Zvolenskej stolice viedla cez Pliešovskú a Zvolenskú stolicu významná diaľková magistrála, ktorá sa spomína už v roku 1139 v súvislosti so zakladacou listinou bzovíckeho kláštora, ako veľká cesta – magna via. Cestu strážili hrady Dobrá Niva, Zvolenský zámok, Banská Bystrica a v starších dobách aj Pustý hrad. Hrad Slovenská Ľupča z prvej polovice 13. storočia bol strediskom ľupčianského panstva a mladší Vígľašský zámok plnil v 16. a 17. storočí funkciu protitureckej pevnosti.
Administratívne centrum komitátu a nejaký čas aj stolice bolo na Pustom hrade, od konca 15. storočia na Zvolenskom zámku. Stoličné zhromaždenia a zasadnutia sedrie sa konávali do konca 17. storočia zväčša vo Zvolene. Približne okolo roku 1550 získala Zvolenská stolica svoj erb.V roku 1768 sa sídlom stolice stala Banská Bystrica. Vplyvom jozefínskej reformy politickej správy v roku 1786 sa územia Zvolenskej a Turčianskej stolice na krátky čas spojili a vznikol tak nový útvar – Turčiansko–zvolenská stolica. Administratívnym centrom zostala naďalej Banská Bystrica. Táto situácia trvala do roku 1790, pretože po smrti Jozefa II. sa  obnovil pôvodný stav.

Už začiatkom 18. storočia nariadila Miestodržiteľská rada Zvolenskej stolici, aby si podľa zákona č73/1723 postavila vlastnú budovu. Výstavba župných domov sa ale v mnohých kráľovských mestách začala až za vlády Márie Terézie.Stoličný dom situovaný na rohu Lazovnej a Krížnej ulice vznikol v rokoch 1764 – 1768 prestavbou dvoch renesančných domov.  Zvolenská stolica odkúpila po veľkom požiari mesta v roku 1761 dom rodiny Benických na nároží Lazovnej a Krížnej ulice a v roku 1763 aj susedný dom vdovy Pernerovej. Ešte v tom istom roku si nechala Zvolenská stolica vypracovať plán prestavby bývalých meštianskych domov na administratívnu budovu, ktorý predložila na schválenie hlavnému županovi Jánovi Erdődymu. O rok neskôr sa už začalo so samotnou prestavbou. Pôvodný pôdorys župného domu v tvare písmena „U“ vytvárala predná časť orientovaná do Lazovnej ulice a dvorné krídla po stranách parcely, ktoré mali do nádvoria otvorenú arkádovú chodbu. V zadnej časti parcely stáli samostatné hospodárske objekty.
Dispozičné riešenie župných domov, budovaných v nových administratívnych centrách počas vlády Márie Terézie, vychádzalo z dispozície trojkrídlových alebo štvorkrídlových budov kráľovských úradov s dvoma prejazdami, pre príjazd a výjazd kočov s delegátmi, s veľkou zasadacou miestnosťou na poschodí.
Podobné riešenie nového župného domu umožňoval aj pôdorys zakúpených meštianskych domov. Delegáti kongregácie zostupovali z koča v prejazde. Odtiaľ cez vstupnú halu prechádzali do priestoru s dvojramenným schodišťom, lemovaným kovaným rokokovým zábradlím, na prvé poschodie.
Predná časť prvého poschodia zaberala veľká zasadacia sieň – palatium, zdobená neskorobarokovou freskou s maľovanou iluzívnou architektúrou. Freskovú výzdobu mali aj niektoré priestory na poschodí. Podľa súpisu majetku župného domu z 27. augusta 1775, ktorý vypracoval podslúžny Ján Fekete, viseli na stenách kongregačnej miestnosti obrazy Márie Terézia a Františka Lotrinského. Význam zasadacej siene bol umocnený aj architektonickým riešením čelnej fasády, na ktorej bola zdôraznená stredná časť s veľkými oknami kongregačnej siene.
V župnom dome bola zriadená aj  kaplnka. Hlavný župan Anton Grassalkovics dal listom zo 14. mája 1777 na vedomie Zvolenskej stolici, že dňa 1. júna na stretnutí v Gődőlo, okrem opatrení ohľadom chovu žrebcov, sa prediskutuje aj problém okolo výstavby kaplnky. Zároveň žiadal, aby prostredníctvom Miestodržiteľskej rady župa poslala plán. V roku 1778 maliar Franntz Zetler vypracoval zmluvu na vymaľovanie kaplnky a vyhotovenie oltárnrho obrazu Krista a Márie Magdalény. O tom, že skutočne došlo ku zriadeniu kaplnky, sa dozvedáme z listiny kastelána Jána Szalatnaya, ktorý ešte v tom istom roku predložil zvolenskej stolici zoznam vyradených predmetov navrhnutých na predaj, z priestorov upravených na kaplku.

Najvyšším orgánom stolice bola generálna kongregácie – stoličné zhromaždenie. Kongregáciu podľa potreby zvolával zvyčajne podžupan, spravidla do sídla stolice. Na stoličnom zhromaždení sa pôvodne osobne zúčastňovali všetci šľachtickí obyvatelia stolice, zástupcovia slobodných kráľovských a banských miest a taktiež zástupcovia majetnejších poddaných. Od 16. storočia sa na zhromaždení zúčastňovali už len šľachtici, pre ktorých bola účasť na kongregácii povinná a neospravedlnená absencia sa trestala. Na generálne kongregácie sa zakazovalo nosiť zbrane.
Pôvodne generálna kongregácia tvorila so súdnou stolicou – sedriou jeden orgán, takže jej činnosť mala prevažne súdny charakter, čo sa napokon prejavovalo aj v rokovaní generálnej kongregácie. Postupne sa z jej programu začali súdne záležitosti vylučovať, a tým sa generálna kongregácia stala administratívnym fórom.Bol to však dlhodobý proces, ktorý sa začal už v 14. storočí a v niektorých stoliciach sa zavŕšil až začiatkom 18. storočia. Vo Zvolenskej stolici sa generálna kongregácia ako samostatný administratívny  orgán vyvinula v posledných dvoch desaťročiach 16. storočia.

Súdna právomoc stolice sa vykonávala prostredníctvom sedrie. Stoličný súd zvolával podľa potreby podžupan, ktorý mu aj predsedal. Okrem podžupana tvorili sudcovský zbor ešte štyria slúžni a niekoľko spolusudcov, menovaní na tento účel z radov prítomnej šľachty. Od 15. storočia sa zo stoličnej šľachty mohli voliť stáli spolusudcovia – prísažný. Spolu so slúžnymi mali povinnosť zúčastňovať sa na zasadnutiach sedrie.
Na čele stolice stál župan, ktorého menoval panovník na neobmedzený čas, musel však mať v príslušnej stolici svoju osobnú rezidenciu. Zvyčajne boli viazaní dvorskou funkciou, preto sa vo zverenej stolici zdržiavali málo a riadeniu stolice sa tak mohli venovať v malej miere. Skôr zastupovali záujmy stoličnej šľachty na panovníckom dvore ako kráľovskú moc v stolici. K najvýznamnejším úlohám hlavných županov patrilo obnovenie stoličného úradu (voľba stoličných hodnostárov) – reštavrácia. Pôvodne sa reštavrácia konala každý rok, od roku 1723 spravidla každé tri roky.  Vplyv panovníka na stoličnú samosprávu sa tak zabezpečoval predovšetkým prostredníctvom podžupana, ktorého župan pôvodne dosadzoval, neskôr navrhoval.
Hlavným výkonným funkcionárom stolice bol teda podžupan. Od začiatku 12. storočia boli známi ako zástupcovia županov a od konca 13. storočia sa objavuje názov podžupan, ktorý neskôr zovšeobecnel. Podžupan za neprítomnosti hlavného župana v jeho zastúpení spravoval stolicu. Jeho právomoc bola veľmi rozsiahla a týkala sa všetkej agendy stoličnej správy. Podžupana vyberal župan z významných šľachticov príslušnej stolice. Mala tým byť oslabená závislosť podžupana od župana a zároveň sa tak malo dosiahnuť, aby zastupoval predovšetkým záujmy zemanov. Navyše, na menovanie podžupana musel mať súhlas stolice. Od roku 1723 podžupana volila generálna kongregácia zo štyroch kandidátov, ktorých navrhol hlavný župan s odstupujúcim podžupanom.  V prípade, kedy riadny podžupan nestačil vykonávať všetku agendu, ponechávala sa stoliciam možnosť zvoliť si aj jeho zástupcu a rozdeliť medzi nimi agendu. Podžupan mal zvyčajne na starosti politickú agendu a jeho zástupca bol zase činný v súdnictve: predsedal trestnej sedrii.
Skutočnými predstaviteľmi stoličnej samosprávy boli od začiatku slúžny. Slúžnych volila generálna kongregácia zo šľachticov, ktorí mali svoje sídlo v príslušnej stolici. Slúžny pôsobili predovšetkým v  súdnictve, no s postupným narastaním politicko-správnej agendy stolice, začali preberať úlohy aj v politickej správe. Slúžny mali svojich zástupcov – podslúžnych, ktorých takisto volila generálna kongregácia. Právomoc slúžnych sa vzťahovala predovšetkým na územie zvereného okresu.
Slúžnovské okresy sa začali utvárať už v 13. storočí. Spočiatku sa stolice delili zvyčajne na štyri slúžnovské okresy, no postupom času sa ich počet v niektorých stoliciach zvýšil, ale boli aj také stolice, ktoré ich mali len dva alebo tri. Územie Zvolenskej stolice sa delilo na dva slúžnovské okresy, Horný a Dolný slúžnovský okres. Od 19. storočia sa označovali ako Banskobystrický a Zvolenský slúžnovský okres. V roku 1910 sa župa delila na okresy Banská Bystrica, Brezno, Zvolen a Zvolenská Slatina.
K voleným funkcionárom stoličnej správy patrili okrem už spomínaného podžupana a jeho zástupcu, slúžnych a ich zástupcov, prísažných a fiškála aj notár, ktorý sa objavuje v službách stolice v 14. storočí, ďalej podnotári a vyberači daní.
Okrem volených funkcionárov mala stoličná správa aj zmluvných zamestnancov, ku ktorým patrili stoličný inžinier, lekár, ránhojiči, archivár, správca stoličného domu a väznice a príslušníci donucovacej zložky stoličnej správy.
Župné zriadenie sa zachovalo aj v prvých rokoch Československej republiky v rokoch 1918 až 1922. Od 1. januára 1923 začala na Slovensku platiť nová zákonná úprava, ktorá zrušila uhorské župy a nahradila ich šiestimi veľžupami. Administratívnym centrom Zvolenskej župy sa stal Zvolen. Prvostupňové slúžnovské úrady boli nahradené prvoinštančnými okresnými úradmi.
V roku 1928 bolo župné zriadenie na Slovensku zrušené. Obnovené bolo v období Slovenského štátu, keď bola vytvorená Pohronská župa.

Výkon stoličnej samosprávy sa nezaobišiel bez listinnej produkcie. V stoličných úradoch sa postupne hromadili písomnosti, ktoré si  vynútili zriaďovanie archívov so zamestnancami. Stoličné archívy môžeme rozdeliť do dvoch častí: administratívne písomnosti a súdne písomnosti. Administratívne písomnosti obsahujú kongregačné, snemové, urbárske a šľachtické písomnosti. Kongregačné protokoly sa začali viesť pravdepodobne už v druhej polovici 15. storočia, pričom za najstarší zachovaný exemplár v Uhorsku sa pokladá kongregačný protokol Zvolenskej stolice, ktorý obsahuje zápisy z rokov 1506 – 1579. V niektorých stoličných archívoch môžeme navyše nájsť osobitné skupiny stavebných, cirkevných a náboženských písomností, v prípade Zvolenskej stolice aj skupiny zdravotníckych písomností.
Súdne písomnosti, ktoré tvoria druhú časť stoličných archívov, vznikali z činnosti sedrie. Tie sa delia na občianske a trestné písomnosti.
Zvolenská stolica nemala svoje stále sídlo a keď sa stoličné písomnosti rozrástli, archív Zvolenskej stolice sa od polovice 18. storočia až do roku 1768, kedy sa sídelným mestom Zvolenskej župy stala Banská Bystrica, dočasne umiestnil v tzv. „Cisárskom dome“ na Námestí SNP č. 20.

Zvolenskí župani:

*Donč (1280 – 1345); od roku 1317 – 1337
*Mühlstein Vít (15. Stor.?);
*Turzo Ján (30.4. 1437 Levoča – 10. 10. 1508 Baia Mare, Rumunsko);
*Turzo Ján Václav (1496 Krakow – 29. 3. 1558 Spišský hrad); od roku 1508
*Radvanský Juraj (16. stor. Radvaň – ?);
*Géci Štefan (18. – 19. stor. ?); 1775 – 1842
*Rárus Michal (23.8. 1784 Banská Bystrica – 2.6. 1862 Banská Bystrica); do 1853
*Radvanský Anton (8.6. 1807 Banská Bystrica – 7.6. 1882 Radvaň); 1848, 1861, 1865 – 1882
*Radvanský Belo (1.3. 1849 Sajokáza, Maďarsko – 2.5. 1906 Budapešť); 1882 – 1892
*Radvanský Ján (5.7. 1854 Banská Bystrica – 27.3. 1899 Budapešť); 1897 – 1899
*Fajnor Vladimír, prof., JUDr. (23.10. 1875 Senica – 5.1. 1952 Bratislava); 1918 – 1919
*Markovič Rudolf, JUDr. (20. 4 1868 Hrachovo – 21. 11. 1934 Nové Mesto n. Váhom); 1919 – 1920
*Slávik Juraj JUDr. (28.1 1890 Dobrá Niva – 30.5 1969 Washington D. C., pochovaný v Dobrej Nive); 1922 – 1925
*Brychta Augustín (29.9. 1891 Bratislava – Rača – 15. 10. 1962 Bratislava – Rača); 1940 – 1941

 

Zvolenskí podžupani:

*Mühlstein Vít (15. Stor.?);
*Beniczký Tomáš (17. Stor.?);
*Radvanský Ján (2. 12 1666 Batizovce – 7. 4. 1738 Banská Bystrica); do roku 1697, 1711
*Radvanský Juraj 16. 10. 1700 ? – 1763 Radvaň); 1724 – 1744
*Radvanský Anton (8. 6. 1807 Banská Bystrica – 7. 6. 1882 Banská Bystrica); 1840
*Rutkai Štefan (3. 8. 1803 Slažany – 3. 9. 1869 Slažany); 1848, 1861
*Klamárik Ján Dr. (7. 2. 1832 Lučenec – 8. 10. 1898 Banská Bystrica);
*Grünwald Belo (2. 12. 1839 Antol – 13. 8. 1891 Paríž – Courbevois); 1871