Informácie na telefónnom čísle 0907 625 679
 
 

Za farbou indiga – 2. časť

Učeň – Tovariš – Majster

Modrotlačiarske remeslo sa dedilo z otca na syna so všetkými výrobnými tajomstvami. Pôvodné nemecké modrotlačiarske rodiny rýchlo splývali s domácim slovenským etnikom. Na asimiláciu stačila jedna generácia. Každý farbiar vlastnil mnoho vzorov a foriem, podľa potrieb a požiadaviek svojich zákazníkov, ktoré zodpovedali jeho vkusu. Sám si svoje vzory pomenoval a roztriedil na: konvalinku, drobnú nezábudku, rozhrabanú … Pre lepšiu orientáciu slúžila tzv. vzorkovnica.

Farbiar bol remeselníkom aj roľníkom. Do jeho domu chodilo mnoho ľudí, preto býval vo viacúčelovej budove, kde bola farbiareň s kypami a tlačou, veľká miestnosť pre mangeľ a  miestnosť pre styk so zákazníkmi, pre vydávanie a uskladňovanie plátna. Popri remesle sa venoval aj poľným prácam.

Vyučiť sa za modrotlačiara nebolo ľahké, adept musel prejsť všetkými stupňami výučby, kým sa stal majstrom. Na území Slovenska platil aj pre modrotlačiarov prísny cechový poriadok. Práva a povinnosti príslušníkov cechu, vzájomné vzťahy, zvyklosti a výšku rôznych poplatkov určovali cechové artikuly. Podľa nich sa museli správať farbiari v mestách aj vidiecki remeselníci.

Učeň bol najnižším stupňom učenia. Podpísaná zmluva medzi rodičmi a majstrom stanovovala poplatky, otázky ošatenia, povinnosti učňa voči majstrovi, dĺžku učňovstva. Doba učenia bola 3 – 4 roky. Učeň býval v dome majstra, dostával stravu, obuv, ošatenie a remeslo. Majster mu bol „druhým otcom“, mal ho vyučiť v remesle a dať mu aj mravnú a náboženskú výchovu. Učni, ktorí spávali v tlačiarni na rozkladacej lavici alebo v zadnej časti vstupu do obytného traktu domu, museli skoro vstávať, rozsvietiť v dielni, doniesť tovarišom vodu na umývanie, postlať postele, pozametať a nachystať nástroje v dielni, v zimnom období zakúriť a pripraviť drevo na celý deň. Učni posluhovali aj tovarišom, rozvážali výrobky, zapaľovali lampy, strážili majstrove deti a pomáhali aj v kuchyni pani majstrovej. Po uplynutí učňovskej doby bol „vyučenec“ pred celým cechovým zhromaždením slávnostne prepustený z učňovstva a vyhlásený za právoplatného tovariša. Pri slávnostnom akte vyučenec prevzal z rúk cechmajstra výučný list. Ak učeň vyhovel všetkým požiadavkám mohol byť povýšený do stavu tovariša.

Tovariš nemohol ešte pracovať samostatne. V dielni majstra robil až 16 hodín denne, nemohol sa oženiť a jeho súkromný život bol prísne kontrolovaný. Za najmenšie priestupky platil pokuty a pre priestupky voči majstrovi mohol byť zverbovaný do vojska. Do roku 1872 bolo povinnosťou každého tovariša s ambíciou stať sa majstrom absolvovať minimálne trojročnú skúšobnú vandrovku, počas ktorej musel podľa cechových artikul získavať prax v dielňach za hranicami Uhorska. Vandrovní tovariši nosili dlhý modrý plášť, vysoký čierny klobúk a batoh na chrbte. Po zahraničných skúsenostiach a absolvovaní majstrovských skúšok – vyrobení tzv. majsterštuku – sa mohol stať tovariš majstrom a založiť si vlastnú dielňu. Tovariš musel zafarbiť 25 rífov plátna na svetlomodro, červeno, zeleno a čierno. Ak uspel, zaplatil majstrom hostinu, do šiestich rokov si musel založiť vlastnú dielňu a čakala ho povinnosť do roka a do dňa sa aj oženiť. Za to mu cech zaručoval ochranu pred zahraničnou a aj domácou konkurenciou tzv. fušerov. Po zániku cechov a po rozpade Rakúsko – Uhorska sa začali cechové pravidlá zľahčovať. Napokon stačilo, ak sa syn naučil remeslo od otca.

Majster mal v hierarchickom rebríčku najvýznamnejšie postavenie. Mladší majster spočiatku nemal rovnaké práva ako jeho starší kolegovia a v rámci cechu musel plniť rôzne povinnosti: roznášal pozvánky na zasadnutia cechovej organizácie, nosil cechovú zástavu na procesiách, zastupoval chorých majstrov v ich dielňach. Funkcia mladšieho majstra trvala dovtedy, kým neprišiel do cechu nový mladší majster. Majster sa zúčastňoval vykonávania všetkých prác, zásadne podmieňujúcich kvalitu výsledného produktu, niektoré vykonával výlučne sám. Pri potláčaní mu mohli pomáhať tovariši, avšak pod majstrovým dozorom, farbenie však bolo výhradne v kompetencii majstra.

 

Dielňa modrotlače

Existencia farbiarskych dielní súvisela s dopytom po farbených látkach. Ich aktivita bola najintenzívnejšia v oblastiach s tradičným odevom aj s využívaním modrotlače.

Predpokladom fungovania dielne bol kvalitný materiál na farbenie, najčastejšie plátno. Hustota farbiarskych dielní na Slovensku súvisela preto aj s jeho výrobou. Keďže neexistovala sieť vodovodov, farbiarske dielne sa zakladali na vodných tokoch. Nevyhnutným predpokladom pre vznik dielne bola preto aj blízkosť riečnej alebo potočnej vody, potrebnej na pranie a plákanie plátna.

Aj keď sa farbiarske dielne líšili, museli byť všetky vybavené zariadeniami a nástrojmi zaručujúcimi chod výroby vo všetkých fázach. V menších vidieckych farbiarňach so skromnejším priestorom preto kumulovali viacero špecializovaných úkonov do dvoch miestností. Do tlačiarne, kde sa plátno potláčalo a do farbiarne s kaďami, v ktorých sa plátno farbilo indigovým roztokom. Chýbala sušiareň, sušilo sa na pôjde, alebo na plote. Samostatný priestor vyžadovalo rozmerné mangľovacie zariadenie. Obchod – magazín, kde sa uzatvárali objednávky, uskladňoval aj vydával tovar, bol zvyčajne mimo výrobných priestorov.

Kým väčšina vidieckych dielní bola architektonicky nenápadná, mestské farbiarne boli často zaujímavé aj ako stavby. Okoloidúcich upozorňovali vývesky z potlačených látok v oknách alebo nad bránkami domov. Vo väčšine malých dielní však nepovažovali za potrebné umiestniť na budovu pútač, nápis, či vývesný štít. V dedine každý vedel, v ktorom dome sídli modrotlačiar.

 
 

Zdieľaj tento príspevok