Sieň slávy

 

Teofil Stadler

(Henrich Gotlieb Stadler)

     Dennodenne prechádzajú Bystričania po známych miestach svojho mesta, ale len málo ľudí sa zamyslí nad tým, po kom a prečo je pomenované konkrétne miesto, po ktorom práve prechádzajú. Bohužiaľ, ani Stadlerovo nábrežie nie je výnimkou.
Teofil Stadler sa narodil 1. marca 1822 v Prešporku, mydlárovi Jeronymovi Stadlerovi a Anne Kataríne Waldeis. Tu získal základné vzdelanie, ale našťastie veľká časť jeho života sa spája s Banskou Bystricou.
Ako štrnásťročný sa stal učňom v obchode Daniela Szúmraka. V roku 1857 si založil vlastný obchod a v roku 1863 sa už ako obchodník oženil s dcérou obchodníka s vínom, Matildou Horcsek. Ich bezdetné manželstvo trvalo 48 rokov.
     V roku 1866 sa spolu so svojim švagrom Johanom Bernardom Huttnerom stal majiteľom Harmaneckých papierní, ktoré v roku 1829 založil banskobystrický obchodník Franz Sigmund Leicht. Zavedením výroby drevoviny naštartovali ich rozmach, avšak Huttner v roku 1876 náhle umrel. Po jeho smrti viedol fabriku so svojou švagrinou Idou, a neskôr, až do roku 1899 aj s jej synmi, kedy pre vysoký vek odstúpil a prenechal im vedenie papierní. Aby papierne mohli aj naďalej úspešne napredovať,  nechal Stadler postaviť vodný žľab na pohon továrenských strojov, malú vodnú elektráreň na svietenie v papierni a otvorením veľkoskladu v Pešti si zabezpečil prístup aj na iné trhy. Toto podnikanie mu prinášalo značný finančný zisk, o ktorý sa však dokázal nezištne podeliť.
V predvečer Vianočných sviatkov rok čo rok obdarovával všetkých školákov harmaneckej školy darčekmi a peňažnou sumou 2 – 4 zlatých, ktoré im ukladal na knižky v poštovej sporiteľni priamo vo fabrike. 5. augusta 1891 boli v papierni oslavy 25. výročia, ako sa Stadler a Huttner stali majiteľmi papierní. Pri tejto príležitosti odhalili Stadlerovi bronzovú bustu a už nežijúcemu Huttnerovi pamätnú tabuľu. Stadler dal pri tejto príležitosti na nemocenskú poisťovňu zamestnancov 5 tisíc zlatých! V roku 1896 počas konania Miléniovej výstavy v Budapešti, daroval zase každému žiakovi harmaneckej školy 25 zlatých, aby im umožnil návštevu výstavy.
V roku 1873 sa už ako vážený a jeden z najbohatších mešťanov utiahol na odpočinok, aby sa naplno mohol venovať svojim dobročinným aktivitám.
Od roku 1882 zastával funkciu trinásteho dozorcu banskobystrického evanjelického cirkevného zboru, ktorú vykonával až do roku 1911. V roku 1883 daroval cirkevnému zboru štrnásť nástenných svietnikov.
Vďaka obchodným schopnostiam a svojej šikovnosti sa v roku 1885 stal kráľovským radcom a neskôr dvorným radcom. Bol nositeľom titulu Rytier železnej koruny III. triedy. Ďalej bol členom župného zastupiteľstva, čestným občanom mesta ako aj čestným predsedom Národnej robotníckej strany. Nemalú časť zisku zo svojho  podnikania venoval mestu Banská Bystrica ako aj tunajšiemu Evanjelickému a. v. zboru, ktorému daroval 250 000 korún a stal sa tak jeho najväčším mecénom.
V roku 1898 sa konala vysviacka školskej budovy na Lazovnej ulici. Na obnovu tejto budovy venoval Stadler 6 000 korún. O rok neskôr znovu venoval 6 455 korún na obnovu ďalšej školy a na opravu a nadstavbu chudobinca v roku 1900 prispel sumou 16 000 korún.
V roku 1902 dáva Stadler 10 000 korún ako základinu pre chudobných na udržanie chudobinca a ďalších 10 000 korún pre chudobných bez rozdielu náboženstva. Nasledujúci rok dáva mestskej rade 17 000 korún ako dar na vybudovanie hronského nábrežia od kolkárne na Huštáku až po koniec Národnej ulice. Mestský magistrát sa pri preberaní tohto daru zaviazal, že vybudované nábrežie bude navždy niesť meno slávneho mecenáša Teofila Stadlera. V závete na dobudovanie tohto nábrežia odkázal ďalších 25 000 korún a 25 000 korún na vybudovanie mosta cez Hron k Železničnej stanici Banská Bystrica  – Sv. Ján s podmienkou, že musí byť železný.
V roku 1904 bolo potrebné vykonať generálnu opravu evanjelického chrámu v Banskej Bystrici. Náklady boli vyčíslené na sumu 25 000 korún a keďže cirkev disponovala iba sumou 4000 korún, zvyšné peniaze bolo potrebné získať zbierkovou činnosťou. V meste sa podarilo od 476 darcov vyzbierať 18 891 korún, z toho Teofil Stadler daroval 2000 a jeho manželka 1000 korún. Navyše firme „Bratia Riegerovci“ uhradil 808 korún za opravu organa a za 300 korún zakúpil poťahy na oltárne schody.
Vo svojej dobročinnosti pokračoval aj na sklonku svojho života. V roku 1907 venoval 5000 korún na prilepšenie stravy v chudobinci ako aj 45 000 korún na obnovu farských bytov a v roku 1910 na stavbu strážnice v evanjelickom cintoríne dal 16 000 korún.
Vo svojom  závete odkázal 20 000 korún cirkevnému zboru, 20 000 korún evanjelickým školám, 20 000 korún starobincu, 2 000 korún evanjelickému učiteľovi v Jakube, 25 000 korún mestskej chudobe s podmienkou rovnakého rozdelenia medzi evanjelických, katolíckych aj židovských chudobných, 20 000 korún ako základinu pre chudobné vdovy a siroty a 1000 korún čitateľskému spolku.
Teofil Stadler zomrel po krátkej chorobe, 21. marca 1911 v Banskej Bystrici. Na smútočnom zhromaždení, ktoré zorganizovala cirkev spolu s mestom, sa na Hlavné námestie prišla s týmto skromným, ľudským a láskavým človekom rozlúčiť celá Banská Bystrica –  baróni Radvánskovci, sudcovia, predseda súdu, vojenský velitelia, členovia mestskej rady, mešťanosta Július Cesnak, pracovníci všetkých mestských úradov, členovia spolkov a občania mesta. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici spolu so svojou manželkou, ktorá ho prežila o 13 rokov.